Dožinky

 

Kedysi sezónni robotníci chodili zarábať až na juh Slovenska, i do Maďarska. Slobodní ľudia sa často takto popárili. Obyčajne si mladík vybral takú ženu, ktorá sa mu ľúbila a potom jej aj pomáhal zberať. V letnom období nebolo času na zábavu, ale mladí sa roztancovali hocikde, často sa stretli u bohatšieho gazdu vo dvore.

Po skončení žatvy urobili dievky veniec z klasov obilia a zaniesli ho gazdovi a pritom spievali: „Gazda náš, gazda náš, dajže nám oldomáš, dajže nám ho z lásky, zbierali sme klásky, dajže nám ho smele, ej, žali sme vesele. Dajže nám ho smele, hrabali sme vesele. Už sme sa nažali žitka zeleného, ešte sme nepili vínka červeného“.

Dožinkový veniec mohol mať rôznu formu, získal sa splietaním do povriesla, bol pokropený svätenou vodou a zavesil sa do komory. Ozdobou venca boli kvety a farebné stuhy. Gazda všetkých pozval na dožinkovú hostinu. Nasledoval tanec. Po vzniku sa dožinkový veniec  JRD odovzdával predsedovi družstva.