Páranie peria - páračky

 

Perina plná prachového peria bola oddávna súčasťou života človeka a každé dievča bolo rado, pokiaľ sa mohlo pochváliť svojím budúcim venom, ktoré obsahovalo perinu. Napárať perie do veľkej periny však nebolo jednoduchou a rýchlou záležitosťou. Hospodárka po celé leto pracovito zbierala a ukladala každé pierko a pilne šklbala či ošklbávala husi, aby mala na jesenné páračky dostatok peria.  Keď skončila práca na poliach a nastali dlhšie jesenné večery, znášala sa vždy časť uchovaného peria z komory či povalu do izby, kde sa zišli ženy a dievky, či už príbuzenského vzťahu alebo susedky. Do izby priniesli v hrnci a na stôl rozprestreli len toľko peria, koľko ho mohli za večer zvládnuť. Pokiaľ by nejaké perie zostalo do druhého dňa nenapárané, znamenalo by to, že by sa hospodárke nevydarili malé húsatá. To perie, ktoré zostalo sa nesmelo hádzať do kachlí, pretože by boli husi chudé. Nesmelo sa ani hádzať za dvere, pretože by sa husi nedržali doma. Páperie sa dávalo na jednu hromadu, to preto aby sa húsatá držali pohromade. Ženu, ktorá by prekročila páperie by začali bolieť zuby a bolieť hlava. O perie sa postarali chudobnejší ľudia, ktorí si nimi plnili vankúše pre seba. Ak náhodou prišiel niekto do miestnosti, kde sa páralo perie, musel niekoľko pierok popárať, aby mal šťastie pri chove husí. Rovnako tak mal urobiť každý muž. Na páranie peria sa postavil hrniec, v ktorom bolo perie, dnom nahor. Nesmel sa však vyklopiť a vyčistiť skôr, než bolo všetko perie popárané, pretože by vraj v ten okamih zostali všetky husi chromé.

Páralo sa každý deň okrem soboty. Páranie v sobotu neveštilo nič dobré. Išlo o povery týkajúce sa chovu husí, ale taktiež by sa pri sobotňajšom páraní peria rozmnožilo mnoho múch v izbe.

Pri práci si ženy rozprávali rozprávky, povesti, rôzne príhody a hádanky, aby práca lepšie ubehla. Žene, ktorej posledný večer počas párania peria, zostalo posledné pierko v ruke, nazývali pápernica. Toto označenie jej obyčajne zostalo až do ďalšieho párania. Súčasťou bola malá hostina, ktorú hospodárka vystrojila ako poďakovanie za odvedenú prácu.

V niektorých oblastiach museli byť páračky ukončené do sviatku svätého Martina, pretože po tomto dni nasledovala ďalšia práca – pradenie (priadky). V oblastiach, kde sa nepriadlo, prebiehali páračky do vyprázdnenia zásob, hoci aj počas celej zimy.