Na Luciu 13. 12.

 

V našej tradícii sa objavuje Lucia skôr ako tajomná bytosť, čo je v protiklade so zvykmi v západnej Európe, kde sa konajú lampionové sprievody a Lucia vystupuje ako nevesta oblečená do dlhého bieleho odevu, na hlave s vencom s horiacimi sviecami. Na Slovensku pretrvalo ľudové prežívanie tohto dňa. Nadovšetko bolo treba odháňať zlé, démonické sily, čo sa ešte viac zmocňovali bieleho dňa. Stoj, čo stoj sa im mali zabraňovať prístupové cesty do príbytkov. Na tento cieľ ľudia využívali čo najväčší buchot a lomozenie. V ten deň sa odvšadiaľ ozýval rámus, buchotanie i vresk. Chlapci a mládenci hádzali staré hrnce a črepy do vrát i dverí na maštaliach, hrmotalo sa nádobami, čo sa našli na smetiskách. Zlé sily sa mali takéhoto buchotu zľaknúť a utekať pred náporom čudesných a nezvyčajných zvukov. Hluk a hurhaj bolo treba nainscenovať na krížnych cestách, kde sa vraj najčastejšie v nočných hodinách spolčovali strigy a bosorky. Od nepamäti boli spojené s predstavami, že práve na týchto miestach sa sústreďujú a pôsobia rôzne nadprirodzené bytosti. Všeobecne sa verilo, že dlhší čas sa tu zdržujú duše na ceste do záhrobia, preto sa ľudia chodili za týchto zomretých modliť ku krížom na krížnych cestách. Krížne cesty pre svoje spojenie s nadprirodzenými silami boli aj miestami vykonávania praktík ľúbostnej mágie. Podarilo sa zachytiť už len relikty doznievajúcich úkonov, ako napríklad vydlabanie dierky do kamenného kríža pre získanie prachu do čarovného nápoja lásky. Ľúbostné čary mali byť doprevádzané pôstom a modlením sa práve na krížnych cestách.

Na Luciu si prišli na svoje aj tie pracovné nástroje, ktoré vydávali rytmický, silný zvuk ako napríklad trlice a trepačky. Mali pomôcť zamedzenie prístupu zlým duchom medzi ľudí. V tento deň bolo zakázané pradenie, žena sa nesmela chytiť vretena, v mnohých domácnostich ho radšej vyniesli na povalu. Lucky kontrolovali domácnosti a pokiaľ zastihli nejakú gazdinú, že driape perie, či pradie ľan, vrhli sa na ňu, aby nedovolené dielo pokazili . Ani po poli sa nesmelo v ten deň túlať, ani v hore rúbať drevo, pretože mohlo ľudí stihnúť nešťastie. Na ochranu proti škodlivým silám robili ľudia aj rôzne magické opatrenia. V predvečer Lucie dospelí i deti jedli cesnak, ktorý ich mal chrániť pred zlými duchmi. Mnohí si ním robili krížik na čelo, bradu a zápästie, aby sa zvýšil jeho ochranný účinok. Cesnakom, trojkráľovou kriedou a posvätenou soľou robili kríže na dverách obytných domov a stajní. Dobytok tiež okiadzali dymom z posvätených rastlín. Významnú úlohu v tento deň mali aj obecní pastieri. Obchádzali dedinu s veľkou trúbou, aby silným trúbením zaháňali bosorky. Práskali aj bičmi, pískali na píšťalkach a prstoch, trúbili na rohoch, cengali kravskými zvoncami. Bola to akási archaická forma ochrany dediny a chotára. Tento hluk končievali na krížnych cestách, kde sa schádzali bosorky. Živosť predstáv spojených s vierou v existenciu stríg dokazujú mnohé recepty, ktoré mali viesť k odhaleniu ich inkognita. Najpopulárnejším identifikačným prostriedkom bol dozaista luciový stolček. Podľa zaručeného návodu na jeho zhotovenie, kedy bolo potrebné každý deň od Lucie po Štedrý deň niečo na ňom urobiť, mohol jeho zhotoviteľ vidieť v kostole pri polnočnej bohoslužbe sediac na ňom všetky miestne strigy. Alebo si odniesol stolček ku krížu, urobil posvätenou kriedou okolo seba kruh a strigy sa mu ukázali. Všeobecne to bol čas priaznivý pre čary a preto sa v tento deň robievali aj ľúbostné veštby. Dievčatá ich najčastejšie robievali s jablkom, z ktorého odhryzli každé ráno pred východom slnka. Poslednýkrát mali doňho zahryznúť počas zvonenia na Štedrý večer a pozerať na prvého muža. Meno tohto chlapa malo byť menom ich budúceho manžela. Všeobecne využívaný spôsob, ktorý sa zachoval až do dneška, je príprava trinástich lístkov s mužskými menami. Tie sa pálili až do Štedrého dňa, aby posledný prezradil meno ženícha.

Mnohé zápisy najmä z mestských kroník uvádzajú, že sa v tento deň uskutočňovali obchôdzky tajomných bytostí aj vo väščom počte. Lucie boli biele bytosti so zamúčenými tvárami alebo čierne postavy s tvárami zafarbenými sadzou. Ľuďom dávali do okien prázdne tekvice s vyrezanými otvormi pre oči, nos a ústa s horiacou sviečkou vo vnútri, takže sa podobali na úmrlčie lebky. Pri iných maskách sa uplatňovala tvorivá fantázia, predovšetkým kvôli vlastnému pobaveniu. Lucky sprevádzali komické postavy ako začiernená cigánka, dievka s deckom, smrť s kosou, či akýsi Luciak okrútený slamou so štrngajucími reťazami. Niekde ich sprevádzala maska kňaza, ktorý sa modlil, žehnal a kázal žartovné veci, okolo neho sa motal pustovník, ale aj kominár, mäsiar, ba aj celá cigánska rodinka. Chodievali tiež dom od domu, ale ich cieľom nebolo bieliť steny, ale natierať ich sadzami a čiernymi tvárami ufúľať domácich. Tí samopašnejší, ak ich dnu nevpustili, zatreli im okná vápnom. Aj keď robili drobné nezbednosti boli tou veselšou stránkou inak smutných a dlhých zimných večerov.

V období od Lucie do Vianoc sa nezabúdalo ani na pranostiky. Každý deň tohto obdobia predstavoval jeden z mesiacov nastávajúceho roka. Podľa toho, aké bolo ktorý deň počasie, také malo byť aj v príslušnom mesiaci.